Čo patrí moru

Keď morský netvor chrlí ľad
Pľuje víchry a lode láme
Ty pokojný buď, synček môj;
Poď, s vežami si zaspievame.

Veď nič nebolí viac príšeru
Nad ľúbezný spev veží:
Do hlbín unikne ten ďas
Nezjaví sa viac na pobreží.

(úryvok z piesne rybárov južných morí)

 

Vyrástli v tieni Veží.

Hrali sa pri ich pätách, kŕdeľ detí dozlata opečených slnkom, rozbíjali lastúry o kamenné základy a kŕmili sa krehkými obyvateľmi schránok. Morské kravy sa pokojne pásli na chaluhách; more šumelo jednorohou piesňou narvalov; bilo o plytčiny. Na bralách bdeli Spievajúce veže. Vyludzovali krásny zvuk, najmä keď fúkal vietor. Strážili tým podľa povestí zátoku pred všetkým, čo by sa mohlo vyplaziť z mora. Deti boli v bezpečí.

Po skale na dohľad Spievajúcich veží liezol krab, pomaly a pomaly. Večerné lúče lenivo klesali na jeho pancier. Kráčal rozvážne, s dôstojnosťou tvora, ktorému patrilo more skôr, ako sa v ňom prvýkrát utopilo slnko.

Kraba pozorovalo chlapča umazané od piesku. Zízalo na tvora už niekoľko minút, kým jeho súkmeňovci sa jašili v príboji.

Zdvíhal sa vietor. Boli veľmi blízko Spievajúcich veží. Takže v bezpečí. Chlapec si to opakoval, v bezpečí, v bezpečí. Niekedy si to hovoril celý deň a celú noc, až kým nezaspal, a stále to nebolo dosť.

Špľachot vody. Vykríkol. Pod hladinou náhle rozkvitol čierny kvet. Príšera zaútočila bez varovania. Jeden jediný prudký pohyb. Škvrnité chápadlá nepoznali zľutovanie. Rozstrekovali vodu, obopínali drobné telíčko. Objatie. A dolu pod hladinu. Odpor nebol na nič dobrý. Niekoľko sekúnd a bolo po všetkom… ľahostajné vlny sa prevalili a spočinuli na piesku.

S búšiacim srdcom sledoval miesto, kde chobotnica stiahla kraba do mora. Prečo sa vlastne tak vydesil? Bol to len krab. Aj on lovil kraby. No keď si predstavil… ako sa hladina uzatvára – ako mizne slnko –

Vietor bol teraz hlasnejší. Chlapec si pritisol dlane na uši. Bolelo to. Vždy to najviac bolelo, keď sa zdvihol vietor.

Tie veže nespievali. Kričali.

***

Lúdika ľúbila všetkých svojich súrodencov, aj to najmladšie chlapča, čo sa tak zvláštne dívalo na more.

Všetky deti majú oči najprv belasé. To pretože boli splodené na dohľad mora. Neskôr sa oči zmenia: prevládne obloha, búrka, piesok alebo skaly. Kalahedove oči zostali modré. Vyvinuli sa v nich zelené škvrnky, podobné nepatrným plôškam rias na tele oceánu. Babica v tom videla dobré znamenie.

„Dieťa je zdravé a silné,“ oznámila škrekľavo Lúdike a jej rodičom (ostatné deti boli ešte príliš malé, než aby sa zaujímali). „Podľa očí z neho bude dobrý rybár. Skutočne, je to veľmi dobré znamenie, lebo sa jeho loď nikdy nepotopí.“

A Kalahed mal svoje lodičky z kusov kôry naozaj rád.

Niekedy preňho Lúdika postavila plť z naplaveného dreva alebo vybudovala malé postavičky z čajčích vajec a z úlomkov mušlí; tak sa stala jeho obľúbenou sestrou. Veľmi skoro si všimla, že sa mu tvárička chmúri vždy, keď sa zodvihne vietor.

„Čo je?“ dobiedzala doňho. Chlapec len zamrnčal. „Kde ťa bolí?“

Kal si ohmatal ušká.

Viac sa nepýtala a zobrala ho domov. Kŕdeľ detí ju poslušne nasledoval. Akoby bola ich mamou – v rodine, kde skutočná mama od svitu do mrku zbiera mušle a otec rybár na svojej lodi niekedy aj prespí, odovzdaný milosti mora.

Potom odviedla brata preč vždy, keď medzi útesmi poskočil vietor.

„Strašne vreštia,“ pošepol jej raz dôverne v zlej chvíľke.

„Kto?“

„No Veže.“

„Veže… Spievajúce veže?“

Prikývol. Nerozšírili sa mu oči, iba zelené škvrnky v nich. Akoby zosobňovali chlapcov strach.

Mal pravdu, keď sa bál, ako však mohlo malé chlapča porozumieť takému strachu? Ako si vôbec uvedomilo, že treba o takej veci mlčať? Zveril sa jej, svojej sestre, a nikto viac sa to dozvedieť nemusí.

Pritisla prst dieťaťu na pery. „Pšš…“

Priala si to tajomstvo zakliať a naveky hodiť do mora.

***

Robil jej starosti. Budila sa uprostred noci, aby ho pristihla, ako zíza na oceán. Inokedy…

„Kal, čo to robíš?“

Chlapec nadskočil a šupinatá konštrukcia mu vykĺzla z rúk.

Lúdika si k nemu kľakla. Vec, ktorú jej malý brat tak trpezlivo vyrábal, pripomínala kabátec z rybích šupín; spletenec bol studený a klzký na dotyk, pohromade držal pomocou črievok a drobných kostí. Prekonala nával znechutenia. Určite… určite to nie je žiadne odporné čarodejníctvo, hoci nič iné to nepripomína.

Zvraštila obočie v neľúbosti a on si to všimol.

„Prepáč,“ zamrmlal. „Veľmi sa hneváš?“

„Čo je to?“

„Vieš, ako nám minule mamuška rozprávali o tigrolakoch, však? Obliekajú si tigrie kože a jednu noc v mesačnom cykle sa menia na šelmy s fúzmi, pazúrmi a všetkým.“

Lúdika zmätene prikývla. Ten príbeh počúvala veľa ráz. Rybári ním strašili potomstvo po celé generácie.

„A potom je tu príbeh o slnečnom vtákovi. Veď vieš, o peknom dievčati, čo sa odelo do albatrosieho peria a vzlietlo na nebesia.“

„Poznám tie príbehy,“ prisvedčila Lúdika.

„Dúfal som,“ zamrmlal Kalahed s horkosťou až prihorkou na tak malého chlapca, „že ak sa oblečiem do rybích šupín… Vieš, možno tam patrím, keď počujem Veže kričať, možno som – nie, neplač, Lú! Veď ja by som ti neodplával naveky, ja by som sa ti vrátil…“

„Môj hlupáčik,“ vzlykla Lúdika. „Ty nepotrebuješ šupiny. Nie si morská príšera. Si chorý…“ A ja neviem, ako ťa vyliečiť, šepla sama sebe.

Kal odpovedal spôsobom preňho typickým, že vlastne neodpovedal. Mäkkým ukazováčikom jej zotrel slzu a ochutnal ju. „Máš v sebe more,“ prekvapene povedal.

***

Vzlykala, keď mu držala hlavu pod vodou. Odvrátila tvár, no aj tak vedela, že sa zelené škvrnky v jeho očiach rozširujú, že sa opuchnuté pery nahltali soli, cítila, ako sa divoko mece a rozbíja lastúry, keď jeho telo –

Bol ľahký ako to modrooké bábätko, keď ho uložila na piesok a pobozkala na studené líce.

„Už je to dobré,“ šepkala mu, „je to dobré.“

 

Lúdika sa prebudila. Pregĺgala slzy, ešte chvíľku sa presviedčala, že to nie je skutočné. „Nie,“ povedala sama sebe. „Musí byť aj iné riešenie.“

***

 Otec mnohých detí, rybár Hadrim, má už ťažké kosti. Vie, že nepobudne dlho na tomto svete. Sám cíti, že je v poslednej dobe hašterivý a zlostný a nikto nedokáže rozohnať chmáry jeho zlosti, keď ho rozbolia kĺby – nikto, len Lúdika, jeho najstaršia dcéra. Keď sa k nemu privinie a pobozká ho na líce, to je, ako keď po dlhej plavbe konečne začuje spievať Veže.

Kvôli nej nikdy nebije svojich nepodarených potomkov, kvôli nej nekričí na ženu, ktorá je už nemotorná a nosí domov čoraz menej škeblí, kvôli nej… sa učí mať rád aj toho chlapca. Kalahed, tak sa volá. Mocný je, to je pravda, aj dopláva ďalej ako ostatné deti… ale keď Hadrim zdvihne svoju ťažkú ruku, nikdy sa neprikrčí. Nikdy mu zbožne nevisí na perách, keď sa delí o svoju múdrosť. Nikdy nežiada, aby rozprával príbeh o príšere, ktorú len hudba zaženie naspäť do hlbín… Visí na Lúdike a zvláštnym spôsobom, ktorému otec príliš nechce rozumieť, akoby mu bol súperom.

Starý rybár sledoval, ako sa Kalahed blíži k člnu, pohyby podobné viac rybe než človeku. Je to prvýkrát, čo vzal chlapca na more, ale on sa vôbec nebojí. Ešte keď sa plavili popod Veže, mal v očiach strach, a teraz… Mal by som práve jemu darovať čln a zveriť rodinu, keď sa pominiem, premýšľa Hadrim a vie, že by to bolo rozumné, lebo je to skutočne obratné a bystré dieťa, ale čosi mu bráni. Akoby ten chlapec ani nebol jeho, akoby nepatril –

„Vylez z tej vody,“ zavolal na dieťa a to sa hybko vyšplhalo do člna.

„Otec?“

Zabrala ryba a on chlapcovi mlčky pokynul. Spoločne ťahali a otec sa presviedčal, akú silu majú paže jeho syna. Mal by byť hrdý. Mal by, ale namiesto… S plesknutím dopadla tá vec na dno člna a Hadrim prekvapene vzdychol. Proti jeho vôli ho oblial hnus. Ten tvor sa neponášal na nič, čo dosiaľ videl, bol pokrútený, beztvarý, pokrytý vláčnym slizom a cez priesvitné telo šlo vidieť všetok orgán vnútri.

Nič z toho ho však nevydesilo v porovnaní s pohľadom na syna… ktorý tú vec vzal do rúk a čičíkal ju v náručí ako bábätko.

„Hoď to do vody!“ Hadrim konečne našiel hlas. Kal na neho prekvapene zdvihol zrak. „Vravím ti, hoď to do vody, lebo prisahám, že ťa zmárnim…!“ V slepej zúrivosti vytiahol nôž, ktorým zvykol čistiť ryby, a bodal, pichal do tej veci. Chlapec kričal, akoby bodal doňho, a nechýbalo, aby do neho otec naozaj bodol. „Zahoď to,“ vrčal, „zahoď to!“

Chlapec to hodil.

Žblnklo to. Fúkol vietor a v diaľke zaspievali Veže. Ten zvuk bol veľmi tichý. S hrôzou si rybár uvedomil, ako sa vzdialili od pobrežia. Prišiel na neho chlad aj v tento horúci deň.

„Chop sa vesiel,“ prikázal, „vraciame sa k brehu.“

Jeho autoritatívny hlas sa trochu triasol. Chlapec sa načiahol po veslá. Jeho pohľad sa stretol s otcovým. Hadrim si nepamätal, že by oči jeho syna boli až natoľko zelené. Vždy mal pocit, že škvrny v nich sú len malé plôšky, no teraz, zdalo sa, pre inú než zelenú nebolo miesto.

***

Vysoko nad morom, ďaleko od mučivého kriku Veží, sa malý chlapec s kameňom v náručí pripravuje na skok. Skok! Prenikol hladinou, rýchlo klesol na dno. Pľúca ide roztrhnúť, ruky hmatajú po pokladoch hlbín. Napadlo ho, že už tu zostane; stačilo by počkať, kým nedôjde kyslík. A čo by bolo potom? Niečo, niečo určite. Bál sa chladného povetria. Bál sa vecí, čo robia veľkí a zlí ľudia ako jeho otec. Rozsekali by ho rovnako ako to svetielkujúce stvorenie z hlbín. Čo keď držal v náručí jedného zo svojho druhu…?

Potreba vzduchu bola mocnejšia než on. Kalahed pustil svoj kameň. Odrazil sa odo dna. Vyplával. Keď prerazil vodnú hladinu a naplnil sa doplna kyslíkom, necítil nič než strašnú hanbu. Čo patrí moru, malo by zostať v hlbinách.

***

Mávala sen, že sedia pod Vežami. Prichádza búrka; a Kal sa k nej túli.

„Mali by sme ísť domov.“

„Ešte chvíľku,“ zaprosí jej brat. „Prosím, ešte tu zostaňme… chcem si vypočuť ten krásny spev.“

Prikývne a pozerá sa do jeho čistých, úprimných modrých očí.

 

***

Nikto nemal rád ľudí zo Stredohorského kráľovstva, čo sa v ten rok zjavili na dohľad Veží.

„Nie sú ako my a nepatria sem,“ kázal svojej rodine otec Hadrim, „oni sú sladká voda riek, my slaná voda morí. Nemáme sa miešať.“

„Každá rieka sa napokon stretne s morom,“ namietol Kalahed a vyslúžil si za to od otca tvrdý buchnát.

„Neodvrávaj mi, ty drzý fafrnok. Sú to démoni. Nechcem, aby ste sa s nimi stýkali. Nehľaďte im do očí a nehovorte s nimi.“

„Áno, otec,“ zaspievalo poslušne na desať hlasov.

Prisvedčila aj Lúdika, ale len letmým pohybom pier. Príliš myšlienok mala na mladého Stredohorského lekára, než aby mohla inak.

***

Láska ju priam sužovala. Doteraz nemala šancu sa zaľúbiť.

„Choď za ním,“ prosila Kala, „nikto sa nevie medzi skalami ukrývať tak dobre ako ty. Zisti mi, o čom hovorí, aký je…“

Bolo to smiešne. Veď ani nevedela, ako sa volá. No Kal šiel.

Vracal sa potom s rôznymi správami. „Sú to vážení učenci zo Skalného mesta,“ vravel napríklad. Alebo: „Tvoj lekár sa často smeje a hovorí nezmysly, ktorým sa smejú aj ostatní. Má veľmi pekné zdravé zuby.“ A vlasy zlaté ako slnko. A mocné plecnaté telo. Lúdika sa pýrila, len naňho myslela, čo pravdaže Kal nechápal. „Každý večer sa modlia k bohyni Ardenii,“ zvestoval jej inokedy, „to je bohyňa plodnosti.“ Každý večer začala aj ona vzývať bohyňu na dosluch od nich. Bolo to smiešne, no čo iného by malo robiť láskou strápené srdce?

Dni pre ňu pekne plynuli, len Kal sa chmúril čoraz viac a tie chmáry nevedelo nič rozohnať. Ibaže Lúdika, láskou opitá, tomu neprikladala nijaký význam.

***

Veľkí muži hovorili o veciach, čo podľa Kalovej mienky nič neznamenajú. Obzrel si ich dobre: boli bledí ako mŕtve ryby, niektorí ružoví od slnka. Na sebe všelijaké čačky a parádne plášte. Potili sa v nich. Ten jeden, ktorý sa páčil Lúdike, pripadal Kalovi mimoriadne hlúpy.

Mňa nechcela, stále si pripomínal, no túži po takom. Požiadal Lúdiku o ruku asi pred rokom, keď si pred ním ťažkala, že sa nikdy nevydá. Taký už je údel najstarších dcér, vravela mu, musia zostať s rodinou. Odmietla ho; Kalahed to nechápal. Vraj ho ľúbi, ale inou láskou. Bola odhodlaná zostať sama až naveky… a teraz vzdychá a žiali a hlúpo sa smeje pre svetlovlasého barbara zo severu.

Sedel ukrytý za balvanom a dusil sa hnevom, keď započul, že Stredohorskí hovoria o jeho sestre.

„…veď vieš, ktoré myslím. To dievča, čo sa každý večer modlí k Ardenii tak, aby sme ju počuli.“

„Aha, viem.“

„No? A?“

„Je smiešna.“

„Ale je kus, to musíš nechať. Dal by som ju dolu.“

„Tomu ver.“

„Ja nie. Tieto divošky sú čudné. Ešte by jej narástli plutvy a stiahla by ma do mora…“

Smiech chlapov zaznel Kalahedovi v ušiach rovnako odporne ako škrekot nenávidených Veží. Nerozumel tak úplne, o čom hovoria, pochopil však, že jeho sestru urážajú.

A zrazu už nebol za kameňom. Kráčal k nim. Plachý chlapec vyšiel z úkrytu.

Pozreli sa na neho celkom prekvapene a nie nevľúdne. Na perách ešte mali zvyšky úsmevu.

„Čo potrebuješ, chlapče?“ spýtal sa najbližší z nich.

Kal neodpovedal. Premeriaval si ho. Snažil sa odhadnúť, čo kto z nich povedal – zbytočné, aj tak to nezistí.

Muž sa nadýchol k ďalšej otázke. Kal ho zovretou päsťou udrel do ramena.

„Zabijem ťa,“ povedal. „Všetkých vás stiahnem do mora.“

Uhol pred pohlavkom, čo sa mu veľký muž chystal uštedriť, odbehol do príboja a zohol sa po prvú skalu.

***

Rybár Hadrim sa s prázdnou sieťou vracal z mora, keď na pláži začul besný krik. To sa ruvala svorka chlapov a chlapcov. Hadrim už nemal zrak ako kedysi, nuž prižmúril oči a zaclonil ich dlaňou. Zjazvené pery sa mu roztiahli do úškľabku. Konečne! Domorodci vytĺkali prišelcov. Kto vyhráva? Je boj vyrovnaný? Hadrim nebol z tých, čo sa držia ďalej od bitky. A navyše mu prázdna sieť, čo znamená prázdne žalúdky, naliala dostatočne hnevu do žíl.

Sotva dorazil k bitkárom a rozdal niekoľko slaných rán, všimol si drobné telíčko meravo ležiace medzi chaluhami. Spoznal tú tvár – jeho syn! Hlavu mal chlapec skrvavenú a ležal nehybne, ani sa nepohol. Hadrim nemusel mať syna rád, krv však nie je voda a jemu sa v tej chvíli zatmelo pred očami.

„Vrahovia! Chamraď!“ zareval a  jeho päste začali rozosievať bolesť. Sladká krv sa zmiešala so slanou krvou.

***

Lúdika si v to popoludnie ľahla spať s boľavou hlavou. Často sa však budila na čudný krik a plač. Až večer precitla úplne.

V jednom rohu izbice vzlykala matka. V druhom sa chúlili vystrašené deti. Otec hromoval.

„Čo sa stalo?“

Náhle mali tváre všetci vyplašené, ešte aj otec.

„Strhla sa bitka,“ vysvetlil jej. „Konečne sme mali možnosť vytĺcť dušu z tých pľuhavých diablov zo severu.“

„Nemali ste to robiť,“ zakvílila matka, „och, nemali… moje dieťa…“

„Mlč, žena!“

„Kde je Kal?“

„Zdá sa, že Kalahed to celé začal.“ Otec sa zachechtal. „Skutočne je to syn svojho otca. Bojoval statočne.“

„Ale nie je… nie je, však?“

„Ešte žije. Odniesli sme ho pod Veže, aby sa mu lepšie… zaspávalo.“

***

Neskôr to vždy bude pripisovať prespatému dňu, šoku alebo bolestiam hlavy, ktoré aj mudrcovi rozriedia jasné uvažovanie. Nemala to spraviť. Mala s ním byť. Mala ho radšej potopiť do vĺn…

Pamätať si bude vždy úplne jasne, ako bežala a do bosých nôh ju ráňali čepieľky skál.

„Kal! Kal!“ Odpovedal jej len príboj, zvyšok sveta bol k nej chladne ľahostajný. „Kalahed! Kal!“ Mesiac bol v ten večer nezvyčajne jasný. V hlave jej pulzovalo. Začula, že za ňou bežia ťažké nohy. „Nie, otec! Nechajte ma! Kde je môj Kal?“

„Čo sa blázniš?“ rozzúril sa otec a zovrel jej hybko sa metajúce telo. „Čo to robíš, nešťastnica?“

„Pusťte ma,“ ziapala a v zúfalom boji zaškrabla do otcovej tváre. Prekvapene vykríkol. Vrazil jej facku – nikdy predtým ju neudrel. Lúdika sa rozvzlykala.

„Nechápete to!“ kričala. „On nesmie byť pri Vežiach… nesmie… nesmie, lebo on…“

V tej bezmocnej a bezútešnej chvíli vypľula na otca roky strážené Kalahedovo tajomstvo.

***

Prešlo veľa rokov – asi toľko, čo potrebuje chlapec, aby sa premenil na muža.                      Na muža odetého do pestrých farieb Stredohorského kráľovstva, na muža učeného a znalého kníh – na muža, čo práve cválal po ceste k oceánu.

Zastavil koňa, zahľadel sa na more. Tak takáto je Tigria ríša! Toľko rokov, čo ju vídal len na mapách, nazdal sa, že ani nikdy nebola skutočná. Keď odtiaľto odchádzal, vlastne ani nepoznal názov kraja, kde od narodenia žil. Ale vo veľkom Skalnom meste majú pre všetko mená. Jeho dobrodinec, lekár Bolivoj, vraj sľúbil jeho sestre, že ho pošle na ďalekú cestu, až bude zdravý. Zdravý… Nemal to slovo rád.

Zaboril päty do bokov koňa a ľahkým klusom pokračoval v ceste.

***

Najsamprv ani nespoznala toho krásneho muža na koni – nazdala sa, že je to urodzený pán. Mal pestré šaty a cez plecia prehodený krátky plášť, na boku pripnutú lekársku brašnu. Keď ju prepichol pohľadom, zastavilo sa jej srdce. Už ani neverila, že žije.

Zovrel ju v náručí, no mala pocit, že sa jeho pery už nikdy neusmejú.

***

„Hneváš sa na mňa?“ spýtala sa, keď spolu sedeli na brale – ďaleko od Veží, tak ako vtedy. Neodvážila sa ho spýtať, či sa už môžu priblížiť. Všetko na ňom voňalo tak cudzo.

„Za čo?“ spýtal sa Kal.

„Za to, že som… že som prezradila tvoje tajomstvo. Že ťa kvôli mne takmer ukameňovali. Že som ťa poslala do Skalného mesta.“

„Nie,“ odvetil jej brat. „To všetko si robila, aby si ma zachránila.“ Poznala ho príliš dobre a vedela, čo je za jeho slovami.

„Tak za čo sa hneváš?“ spýtala sa.

Neodpovedal. Vytiahol zo šiat malý váčik a podal jej ho, až skoro hanblivo. „Nevedel som, čo zo Skalného mesta by sa ti páčilo najväčšmi,“ povedal. „Priniesol som ti drahé kamene. Môj dobrodinec je bohatý. Ozdob sa nimi alebo ich predaj, budeš sa môcť vydať.“

Do očí Lúdike vstúpili slzy. „Kal… veď vieš, že nepotrebujem žiadne čačky…“

Vzal jej tvár do dlaní a chvíľu si ju mlčky prezeral. „Neodišla si vtedy so mnou,“ povedal. „Prečo?“

Smutne sklonila hlavu, spomínajúc na ten deň, keď pravda vyšla najavo. Na rozzúrený dav rybárov a ich žien so zlými očami – lebo všetkým to otec povedal! – ako sa ženie zabiť jej Kala, jej malého sladkého brata. Ešte si pamätala to poníženie, keď svetlovlasým mužom zo severu padla k nohám, odprosujúc za svoj ľud, orodujúc za svojho brata. Zachránili ho v poslednej chvíli. Nikdy sa nepriznala otcovi, čo vykonala. Jej brata sa ujal mladý lekár, ktorého tak vášnivo ľúbila, a odviedol ho ďaleko, do Stredohorského kráľovstva. „Vyliečim ho,“ prisľúbil, „nájdem liek na jeho zvláštnu chorobu.“ – „Nič viac si neprajem,“ odvetila ona.

„Prečo?“ zopakovala. „Pretože ma potrebovali moji rodičia. Moji súrodenci.“

Ja som ťa potreboval.“ Ťažko vzdychol. „Myslel som, že máš v sebe more. Ale ty si mi more vzala.“

„Bol si chorý, Kal.“ Osmelila sa a vzala ho za ruku. „Bol si veľmi chorý… Ale už ťa vyliečili, však? Už si v poriadku.“

„Lekár Bolivoj ma vzal k Spievajúcim vežiam v Hraničnom kráľovstve,“ odvetil Kalahed. „Liečili ma tamojší kňazi a kňažky. Učil som sa od nich a oni si ma obzerali ako kuriozitu. Napokon ma Bolivoj vzal priamo k jednej Veži. Pýtal sa, čo počujem. Čo cítim. A ja som povedal… povedal som, že Veža krásne spieva.“

„Počul si jej spev?“ vzdychla Lú.

„Počul som to, čo chcel, aby som počul. Čo si chcela ty. Snažil som sa tak urputne, až som mal občas sám dojem, že Veže spievajú. A v také dni som si uvedomil, že sa moje spomienky na detstvo trieštia. Že sa strácajú moje spomienky na teba. Skočil som do vody a sotva som vedel plávať. Pod hladinou som nevydržal viac než pár okamihov. Na pláž sa vymrštila čudná ryba a ja… ja som ju zabil, tak som sa jej bál. Pripadala mi ohavná. Potom som sa večer pozrel do zrkadla… a pripadal som si ohavný sám sebe.“ Kal ťažko prehltol. „Keby som pokračoval v tom, čo ty a on nazývate liečba, nezostalo by zo mňa nič. Teda… zostalo by niečo, ale nebol by som to ja. Tak som sa uzavrel do ulity toho, čo ste chceli počuť. Ako krab-pustovník. Ale je načase tú schránku zas zhodiť.“

Vytiahol ruku z jej dlane. Potom sa začal vyzliekať. Parádny plášť a farebné šaty, skĺzlo to z neho všetko, ako keď sa had vyzlieka z kože. Zostal odetý len vo vlastnej pokožke, o niečo bledšej, ako keď sa lúčili. Odvrátil sa od nej a vykročil do vĺn.

„Kal!“ volala za ním. „Kal! Kal!“ Nikdy sa nevrátil, živý ani mŕtvy. Nepriplával za ňou, ani jej ho nevyplavilo more. Taštičku drahokamov najprv chcela vhodiť do hlbín za ním, rozum však prevážil a ona sa vydala.

Často potom, už ako starena a obklopená potomstvom, hľadievala na more a počúvala spev Veží a premýšľala, koho alebo čo to vlastne mala za brata.

Jela Abasová



 

Několik slov o

Jela studuje informatiku, šermuje, miluje starý Egypt a ráda pozoruje mravence. Je též hrdým majitelem dvou pudlů a proměnlivého počtu koček.

Psát začala asi ve čtrnácti letech a fantastiku nepovažuje za „brakovou“ ani „odpočinkovou“ literaturu. V soutěží O dračí řád se umístily její povídky Mesto detí (2. Místo 2013) a Modré oči (cena poroty 2015). Druhé místo v soutěži New Weird obsadila její povídka Pre uhryznutých. Tiskem vydala povídku pro děti Dievča z druhej strany monitora. V tomto roce by jí měly vyjít čtyři povídky v edici Fascinace vydávané Mfantasy.

Mimo prózy píše i poezii, nejčastěji haiku, se kterými získala třetí místa v soutěžích Dumky podvečerné 2015 a Medziriadky 2015.

Povídka Čo patrí moru zvítězila v roce 2015 v soutěži Zpívající věže, která přijímá povídky rozvíjející legendu o zpívajících věžích z fantasy světa Jitky Ládrové.

Zpívající věže

Fascinace – ediční plán

 

Obr.: https://de.pinterest.com/pin/113012271874866974/